Náš vzťah k prírode nestojí na romantizme

Autor: Boris Greguška | 18.9.2020 o 20:21 | Karma článku: 3,71 | Prečítané:  565x

Vnímavosť k prírode nie je iba vecou filozofických úvah, či romantických predstáv. Pre niekoho je vecou každodennej existencie. Impulzom pre napísanie blogu bol komentár Michala Havrana „Nevieme, čo si vlastne myslíme o prírode".

Vzťah človeka k prírode nie je možné hodnotiť iba cez prizmu rôznych romantických predstáv o divočine. Našu schopnosť vnímania prírody a empatie ku všetkému živému. Takýto obraz vzťahu človeka k prírode by bol významne neúplný.

Náš vzťah k prírode nie je možné označovať za „sadistický“, len preto, že sme sa rozhodli využívať zdroje, ktoré nám príroda ponúka. Dôležité je AKO tieto zdroje využívame. Práve preto sa ľudstvo rozhodlo ísť cestou trvalo udržateľného rozvoja. Pochopili sme, že toto je jediná možnosť, ktorú máme. Žiť v súlade so svojím prostredím. Chrániť ho. A na tomto súlade založiť svoj vlastný rozvoj a blahobyt.

Rozvoj, ktorý je bezpochyby potrebný, keďže dnes už je nás na tejto planéte takmer osem miliárd. A to nie je všetko. My predsa musíme myslieť i na generácie, čo prídu po nás – v tom totiž spočíva podstata trvalej udržateľnosti. Preto riešenia, ktoré nezohľadňujú celý komplex príčin a dôsledkov nášho konania na prírodu, nestačia. Preto má vzťah človeka k prírode neporovnateľne zložitejšiu podobu, ako len podobu blahodarného vplyvu prechádzok lesnou divočinou na našu psychiku a emócie.

Lesy ako kľúč k udržateľnému rozvoju

Veľa z nás žije v meste. Les je preto pre nás miestom, kde oddychujeme, čerpáme nové sily. Pri prechádzkach lesným prostredím, bicyklovaní, robení si „selfíčok“, či na ceste na golfové ihrisko by sme však nemali zabúdať na to, že sú tu i ľudia, pre ktorých sú lesy každodenným živobytím. Za cenu tvrdej práce. Títo ľudia svojou prácou prispievajú k tomu, aby táto spoločnosť (teda i ľudia v mestách) mohla prosperovať. Aby sme tu mali zdravé lesy. Nepretržite. Plné rôznorodého života. Chrániace nás pred klimatickou zmenou, degradáciou pôd, povodňami, lavínami a inými katastrofami. Produkujúce kyslík. Zároveň poskytujúce drevo. Áno, to „zlé“ drevo, ktoré nám núka reálnu možnosť ako zásadne prispieť k našej záchrane na planéte Zem. Ktoré chráni klímu, pretože – vo forme dreveného výrobku – stále viaže uhlík, aj keď už nie je súčasťou živého stromu. Ktoré je možnosťou, ako aspoň čiastočne nahradiť materiály, ktorých výroba neúmerne zaťažuje životné prostredie (betón, oceľ). Ktoré je možnosťou, ako sa zbaviť plastov v oceánoch.

Áno, mám na mysli prácu lesníkov. Hľadať totiž spôsoby, ako zosúladiť tieto mnohoraké, často protichodné záujmy a požiadavky spoločnosti, kladené na lesy, a pritom sa nevymknúť z rámca udržateľnosti je herkulovská, no nie nová úloha. Dnes je však ešte viac sťažená a to nielen dopadmi klimatickej zmeny. Spoločnosť žiada čoraz viac.

Výsledky tejto práce však nie sú viditeľné hneď. Nachádzať riešenia a robiť praktické rozhodnutia v podmienkach lesných ekosystémov (meniacich sa od lokality k lokalite) v takejto zložitej situácii a s očakávanými dopadmi v ďalekej budúcnosti preto vyžaduje riadny „kumšt“. Riešenia totiž nie je možné zúžiť len na otázku, či chceme viac lesných „plantáží“ alebo viac pralesov. Keďže tieto dve (krajné a veľmi špecifické) kategórie tvoria spolu asi len 3 percentá výmery európskych lesov[1]. Logicky potom vyvstáva otázka, kto sa stará o tých zvyšných 97 % lesov v Európe? A kto sa postaral o to, že ich tu stále po storočiach, poznačených agrárnou či priemyselnou revolúciou, stále máme? Aj na Slovensku. Ľudia, ktorí to dokázali (ak im v tom nikto nebránil), si zaslúžia úctu a podporu spoločnosti. A nie opovrhovanie.

Žiada sa viac osvietenstva, menej romantizmu

Celosvetovo, lesy zaberajú tretinu povrchu súše a poskytujú viac ako 86 miliónov zelených pracovných miest[2]. Aj tým, ktorí sú najchudobnejší a najzraniteľnejší. Ľuďom žijúcim na vidieku, miestnym komunitám, domorodcom, ženám – živiteľkám rodín v najchudobnejších regiónoch sveta.

Títo ľudia nie sú vnímaví k prírode? Naopak. Čoraz viac začínam mať pocit, že práve oni najlepšie chápu vzťah človeka k nej. Pretože veľmi dobre vedia, že inú možnosť ako je ochrana našej planéty nemáme. A pociťujú to dennodenne na vlastnej koži. Vedia, že keď im pred očami vyschne ten kus pôdy, ktorý ich po generácie živí, tak skončili. Vedia, že keď stratia posledný zdroj vody v regióne, či zelený les, ktorý je zdrojom obživy (lesné plody, zver) pre celú komunitu, tak sa ich kvalita života výrazne zhorší. Ak vôbec prežijú.

A nielen to. Vedia, že treba konať. Vhodným a citlivým zalesnením oblastí subsaharskej Afriky nielenže zlepšili svoje životné prostredie, obnovili zdegradovanú krajinu, ale zabezpečili si aj zdroje potravín, množstvo pracovných príležitostí, či dokonca eliminovali pôsobenie teroristických skupín v regióne. 15 miliónov hektárov zalesnenej pôdy v Etiópii. 12 miliónov vysadených stromov v Senegale. 20 tisíc nových pracovných miest v Nigérii. 120 miestnych komunít zahrnutých do tohto projektu v štátoch Burkina Faso, Mali a Niger[3]. Miestni obyvatelia už nie sú nútení toto územie opúšťať.

Potreba neustáleho hľadania rovnováhy

Motívom týchto ľudí pri využívaní prírodných zdrojov nie je krátkodobá ziskuchtivosť. Motorom ich konania nie je chamtivosť. Motívom je obyčajná ľudská túžba zabezpečiť si dôstojný život pre seba, pre svoje deti i pre deti ich detí. Preto urobia všetko pre to, aby tú zem, ktorá je pre nich často jediným zdrojom príjmu, chránili a zachovali pre svojich potomkov. Zachovali v dobrom stave, čo umožní prosperitu i budúcej generácii. Títo ľudia, či už sú to lokálni farmári, obhospodarovatelia lesov alebo príslušníci miestnej komunity, či domorodého kmeňa, preto veľmi dobre chápu hodnotu prírody a zdravého životného prostredia. Bez siahodlhých romantických úvah. Bez potreby poznania politických poučiek trvalo udržateľného rozvoja. V skutočnosti to oni sú tí, ktorí sú podstatou udržateľného rozvoja.

Riešenia výziev dnešného sveta (vlastne i toho minulého) preto nespočívajú v dogmatickom preferovaní jednej stránky nášho vzťahu k prírode. Pritom nezáleží na tom ktorej. To nás len zasa raz privedie na cestu povrchných a neúplných riešení, ktoré nemôžu nikdy fungovať (z dlhodobého hľadiska). A prispejú k ďalšiemu rozdeľovaniu spoločnosti, na „takých“ a „onakých“.

Riešenia spočívajú v integrácii a neustálom hľadaní rovnováhy medzi nami, našim rozvojom a našim životným prostredím. Zdôrazňujem slovo rovnováha. Pretože každý ekosystém má svoje limity. Potreba celostného (holistického) pohľadu je zjavná. Pomôže nám to zároveň ochrániť nedotknutú prírodnú divočinu nevyčísliteľnej hodnoty, ktorá sa na našej planéte stále zachovala. Totiž rovnako ako nemôžeme ignorovať zhoršujúci sa stav prírody, nemôžeme ignorovať ani to, že sme jej súčasťou.

Niektoré ďalšie úvahy na tému životného prostredia a lesov sú uvedené v mojom predchádzajúcom blogu: https://borisgreguska.blog.sme.sk/c/534313/buducnost-potrebuje-lesnikov.html

 

[1] FAO, 2020

[2] FAO, 2020

[3] www.greatgreenwall.org

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Priebeh testovania prekonal podľa Naďa očakávania z posledných dní

Covid-19 podľahlo ďalších sedem pacientov, pribudlo 2 573 infikovaných.

Kam ísť na test, čo s pozitívnymi a čo bude s netestovanými? (otázky a odpovede)

Certifikát z plošného testovania na Covid-19 je vstupenkou do obchodov.


Už ste čítali?